Za chyby detí často môžu rodičia

Dieťaťu sa nedarí, na zápasoch nepodáva výkony ako na tréningoch. Už sa to deje dlhšiu dobu a my dospelí nevieme prísť na to, prečo sa to deje. Dieťaťu dávame všetko, slúžime mu ako otroci, urobili by sme čokoľvek, len aby náš mladý športovec mal ideálne podmienky na športovanie. A stále nevieme, kde robíme chybu. Pritom odpoveď je jednoduchá. Popri materiálnom zabezpečení športovania našej ratolesti akosi nevidíme, že sa správame ako hlupáci.

Chyby robíme všetci

Deti robia chyby a urobia ich vo svojich zápasoch, či pretekoch ešte veľa. Priznajme si, že aj my rodičia občas robíme chyby. Niektoré chyby sú bezvýznamné, iné bolestivé s dlhodobými následkami. Často očakávame, že niektoré veci by už deti mali vedieť, lebo veď to trénujú každý deň. Niekedy máme od dieťaťa priveľké očakávania. Nevieme deti pripraviť na všetko, čo ich v živote stretne. Ani my, rodičia, sa nevieme pripraviť na všetky výzvy, ktoré nám deti prichystajú. 

Keď sa dieťa zachová nesprávne, urobí v zápase chybu, je dôležité to využiť ako príležitosť. Je to ideálny moment, kedy sa vieme o tom porozprávať. Najlepšie v pokoji a láskavo, bez hnevu a kriku, v ideálnom čase. Najlepšie vaše dieťa poznáte vy, preto si vyberte vhodný čas na rozhovor. Je na Vás, či to bude hneď po zápase, po príchode domov, alebo na druhý deň. Záleží od vášho dieťaťa, kedy je na rozhovor pripravené. Pri takýchto rozhovoroch si pri tom uvedomíme aj niečo o sebe, o našich hodnotách.

Strach potláča sebavedomie športovca

Mnohí rodičia si myslia, že strach dieťaťa je žiaduci. Mylne si myslíme, že ak dieťa nastupuje s nejakým ultimátom na zápas, tak že bude hrať lepšie. To nie je pravda. Strach, stres a nervozita zväzuje ruky, nohy aj myseľ. Ak po nevyderanom zápase na dieťa nakričíme, vyčítame mu chyby, ktoré v zápase urobilo a myslíme si, že vďaka karhaniu bude hrať dieťa v najbližšom zápase lepšie a vyvaruje sa chýb z minulosti, sme na veľkom omyle. V skutočnosti si dieťa nezapamätá svoje svoje chyby a to, ako sa ich vyvarovať, ale bude si pamätať rodičovský hnev. Nabudúce si nebude isté, či môže spraviť v zápase chybu, a preto bude hrať opatrnejšie. Cieľom nebude hrať čo najlepšie, ale hrať opatrne, aby nespravilo chybu Nie je na tom nič nepochopiteľné. 

Keď sa dieťa cíti v psychickom alebo fyzickom ohrození, prebúdzajú sa v ňom základné inštinkty a prirodzene urobí to, čo je preň bezpečnejšie. Ak dieťa s určitosťou vie, že mu za jeho zlyhanie hrozí trest, výprask či výčitky, zvolí si obranný mechanizmus, ktorý ho pred hrozbou zachráni. Tento obranný mechanizmus úplne zabíja sebavedomie mladého športovca. Dieťa pod tlakom neprejaví svoje schopností naplno. To, čo dokáže na tréningu, na zápase zrazu nejde. Jedinou príčinou je strach z reakcie rodičov.

Rodičia, pracujte na sebe

Zachovať si pokoj vo vypätých zápasových situáciách nie je vôbec ľahké, obzvlášť ak sa jedná o zápas, ktorý má pre mužstvo, alebo jednotlivca zvláštny význam. Môže ísť o finálový zápas, alebo aj hneď prvý zápas na turnaji. Do procesu chovania sa vstupujú aj iné okolnosti, ako napríklad naše aktuálne psychické alebo fyzické rozpoloženie, skúsenosti, schopnosti, prostredie, diváci a v neposlednom rade množstvo momentálnej energie, či vyčerpanosť z práce.

Nadhľad, odstup, zmenu uhlu pohľadu, súcit, empatiu, porozumenie a mnoho ďalších atribútov potrebuje dospelý, aby správne zareagoval na nežiaduce správanie dieťaťa počas zápasu. Niekedy ich máme na dosah v okamihu a inokedy nie sú po ruke. Potrebujeme čas, aby sme sa zamysleli, situáciu pochopili, uvedomili si svoje emócie aj emócie druhých a opäť získali rovnováhu. Niekto by mohol namietať, že máme na svoj hnev právo, že je opodstatnený a že máme právo ho aj úprimne vyjadriť. Každý máme právo na svoje pocity a je to to najozajstnejšie, čo v skutočnosti máme. Lepšie ako karhať dieťa za chyby v zápase, je pochváliť za to, čo sa podarilo.

Otázkou je, aký dopad má na ostatných, aj na nás samých, ak ich vyjadríme bez akýchkoľvek zábran. Dôležité je, aby sme sa správali autenticky, no súčasne efektívne a v prípade dospelých aj nasledovaniahodné. Dieťa väčšinu svojich chýb totiž nerobí s cieľom, aby zápas zámerne prehralo. Dieťa robí chyby v zápase, lebo je pod strachom, pociťuje nervozitu, či obavu ako to dopadne, alebo možno aj preto, že má menej skúsenosti, zručností a schopností ako súper.

Vyplatí na nám rodičom naučiť sa s hnevom pracovať a najmä sa zaň ospravedlniť. Tým sa staneme oveľa autentickejší, ako keby sme svoj hnev zvaľovali na dieťa, že môže za náš hnev kvôli výkonu v zápase.