Nebuďme ako opice

Ľudia zo športového prostredia, kde patria tréneri, hráči, rodičia aj fanúšikovia sa sťažujú, že nášmu športu chýbajú lídri. Z hokejovej, či futbalovej reprezentácie sa vytratili hráčski géniovia, či vodcovia, ktorí by vynikali, tak ako kedysi generácia „zlatých chlapcov“. Otáznikmi sa čoraz viac stávajú aj nasledujúce generácie športovcov. Kto nahradí Vlhovú, Sagana, či Hamšíka?

Takto to robia opice

Skupina vedcov umiestnila päť opíc do klietky. Do stredu postavili rebrík a zavesili na strop zväzok banánov. Vždy, keď niektorá začala liezť po rebríku, aby dočiahla na banány, tak ostatné opice boli ošetrovateľmi postriekané prúdom studenej vody. Po určitom čase, keď sa niektorá z opíc opäť odhodlala liezť po rebríku, ostatné opice ju stiahli a zbili. Zo strachu pred trestom. Postupne a dlhšom čase, už žiadna opica sa neodvážila liezť po rebríku, aj keď chuť na banány bola obrovská.

Keď vedci dosiahli poslušnosť opíc, rozhodli sa jednu opicu nahradiť novou. Prirodzene, nová opica sa okamžite rozhodla vyskočiť na rebrík a pozbierať banány. Ostatné reagovali tak ako boli naučené. Novú opicu stiahli a zbili. Keď sa to opakovalo, nová opica sa po čase naučila, že na rebrík sa nesmie. Po čase vedci vymenili aj druhú opicu a situácie boli rovnaké. Na bitke sa však zúčastnila aj opica, ktorú vymenili ako prvú. Postupne vedci vymenili aj tretiu, štvrtú aj piatu opicu a v klietke bola nová skupina opíc. Zakaždým si „staré“ opice počínali rovnako. Zbili tú novú, ktorá chcela liezť po rebríku za banánmi. Ak by opice dokázali rozprávať a ošetrovateľ by sa opýtal, prečo bijú opicu, ktorá túži vyliezť po rebríku za odmenou, odpoveď by iste bola: „Neviem, takto to tu v klietke chodí!“.

Premietli ste si počas čítania takéto správanie do športového prostredia? „Starí“ jednotlivci v partii, hneď po príchode nováčika mu dávajú jasne najavo ako to chodí a nedovolia mu robiť veci po svojom. Sociálny tlak, organizačná štruktúra, kolektív, rodina a zaužívané vzorce, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu má obrovskú moc a „mladému“ nezostáva nič iné, len sa mlčky podriadiť. Prijať pravidlá, hoci rozum a srdce hovorí niečo iné.

Človek, či opica, stále je to rovnaké

Tak to chodí aj v mnohých našich kluboch, kde sa ubíja kreativita jednotlivca. Či už ide o „mladého“ hráča, ktorý je limitovaný v kreativite a musí robiť podľa striktných trénerových pokynov, alebo ide o „mladého“ trénera, ktorý chce priniesť do klubu nové, tréningové praktiky. Od ostatných „starých“ trénerov sa mu dostáva len osočovanie a jasné ukazovanie hraníc a smeru, že „takto sa to tu nerobí“.

Netreba obrovskú revolúciu, stačí len dať prechodnosť novým veciam, staviť na ľudský potenciál, podporovať ho a veriť, že po čase prídu pozitívne zmeny. Treba prestať kameňovať tých, ktorí chcú ísť vlastnou cestou, neprebádanou, no originálnou.

Čo môžu urobiť rodičia?

Dovoľte svojim deťom viac. Nekarhajte ich za ušpinené veci, keď sa vrátia z ulice, kde skákali v mláke, liezli po strome, či stavali z blata hrad. Aj pri bežných domácich prácach sa snažte, aby ste im neukazovali „ako sa to robí“, nech si nájdu vlastnú cestu, ako splniť úlohu, ktorú ste im dali.

Pri športe podporujte ich kreativitu. Nenapomínajte ich po každej strele, údere, či zábere v bazéne, že takto sa to nerobí, že je to netaktické. Rozprávajte sa v klube s trénerom, aby dával deťom viac priestoru na sebaobjavovanie. Nech nie sú mladí športovci trestaní za to, že skúšajú nové veci. Snažme sa urobiť športovanie detí viac kreatívne, viac voľné.

Len takýmto prístupom môžeme na Slovensku vychovať novú Vlhovú, nového Sagana, či Hamšíka. Sú originálni v tom čo robia, a to preto, lebo to robia inak ako ostatní.

MACKULÍN, Miroslav a i. 2020. Mentalita víťaza je v každom z nás. Košice: Centre Bon Sante. s. 24-25, ISBN: 978-80-570-2137-7